Inzerát

Skončila sa fraška. Opona padla. Komici aj tragédi si balia notebooky, s námahou zatvárajú kufríky naplnené žoldom a obéznym odstupným.
Mnohí sú urazení tým, že sa skončili roky obžerstva a práca podľa ich hesla: Za veľa peňazí, málo muziky. Neboja sa však, nikto z nich neskončí na úradoch práce. Každý z nich sa stane konečne legálnym podnikateľom vďaka bohatým informáciám a zákonom, ktoré si sami upravili, zrušia nastrčené figúrky v záhlaviách svojich už dávno existujúcich firiem a stanú sa ctihodnými občanmi rodných krajov a miest, ktoré doteraz mali zastupovať.
Niektorí sa však vrátia, veľa sľubov zostalo nesplnených, a tak už teraz nacvičujú svoje šteky pod taktovkami staronových režisérov a scenáristov.
Úsmevy z plagátov, nesplniteľné sľuby, tance s babkami v krojoch, pesničky pred krčmou, hojdanie detí v náručí, priateľské stisky rúk s občanmi, futbalové zápasy, smutné tváre a vyronené slzy nad biedou a nešťastím, sľuby o náprave, krajších zajtrajškoch a pečených holuboch...

Přijela pouť a lidí houf...
Prídite, bude hudba, tanec, klobása, guláš, hektolitre piva, niekde aj slivovica, kolotoče, cukrová vata, odznaky, igelitové tašky, perá s logom, fotky, autogramiáda a možno príde aj kúzelník! Všetko bude zadarmo, stačí sa len upísať Mefistovi, na to sme vám dali tie perá. Niečo ste si už predplatili a účet ešte len príde...

Zo všetkých strán počujem, že Slovenko je chudobné. Podľa mňa je stále dostatočne bohaté, prečo by ináč bol taký boj o tých 150 korýt? Chudobné bude až vtedy, keď v novinách výjde inzerát z kuchyne L&S: Občania, ktorí ešte neboli ministrami, nech sa prihlásia u súdruha Žinčicu.

P.S.
V prípade, že by som sa na tomto blogu dlhší čas neukázal, hľadajte v Čiernej kronike oznam o nepochopiteľnom úmrtí vášho spoluobčana, ktorého v jeho byte zrazila Tatranská strela, alebo usmrtil meteorit made in Taiwan, prípadne sa utopil na pieskovisku detského ihriska...

Bezpečnostné opatrenia

Kúpil som si peňaženku. Tú starú mi ukradli. Nebolo tam veľa, ale na parádny piknik by to stačilo. Zablokoval som si karty, čím som podľa policajtov nepotešil aktívnych vyťukávačov PIN, no strata niekoľkých bankoviek s portrétom jej veličenstva, pomocou ktorých som chcel dobyť puby Albionu, ma trápila ďalej.
Toto sa mi už nikdy nesmie stať, pomyslel som si v jeden deň a rozhodol sa urobiť bezpečnostné opatrenia.
Nová peňaženka, vybavená retiazkou, karabínkou a desiatkami tajných priehradiek má priehľadné okienko. Niekto si tam dáva sväté obrázky, fotografie manželky, detí, Mečiara, či svokry. Ja som si tam dal obrázok manželky kormidelníka bratského štátu.
Niekto povie: blázon, ale má to svoje výhody.
Keď popíjam vo vinárni, občas si skontrolujem hotovosť a ak sa z okienka peňaženky na mňa usmieva nádherná žena, okamžite viem, že mám dosť. Zaplatím a odchádzam.
Pri strate alebo krádeži verím, že poctivý nálezca sa po otvorení preľakne, svoj nález mi prinesie až domov a na dvere zabúcha hlavou, lebo v rukách bude mať demižón slivovice.
Vvvo.. vo tom to je...

Ikarov pád

Bývalá kamarátka-kolegyňa. Obyčajný život, vďačná za pomoc, teplé slovo.
Odrazu bola vybratá do Vily Vyvolených.
Jej sínusoida začína stúpať, poznáva nových Významných.
Odráža sa od brehu bez slov rozlúčky, opúšťa materský prístav na vetchej bárke.
Pláva k parníku. Možno Titaniku.
Občas sa obzrie, ale nezakýva. Ruky potrebuje na zachytenie sa rebríka.
Snaží sa, lezie, prudké vlny ju strhávajú do špinavej, studenej vody. Musí vydržať, niet návratu. Tam už nie...
Z brehu v nemom úžase pozorujú jej šplhanie, nikto jej nedrží palce, ona o to ani nestojí.
Z hornej paluby ju občas zalejú špinavé zvratky, prehĺta kal s výkrikom: Počkajte, ešte tri-dva metre a potom uvidíte.
Nárazový vietor ju strháva nižšie, šmýka sa. Nevládze. Skrehnuté prsty neposlúchajú, z paluby však nikto nepodáva pomocnú ruku.
Padá krátko, ani nekričí.
Pláva naspäť.
Sleduje breh.
- Pomóc, žena cez palubu...
Snáď hodia koleso. Nenechajú ju utopiť...

Hlbinná introspekcia

Keď počul po prvýkrát tie slová, onemel a zmenila sa mu frekvencia srdca.
Tie tri slabiky ho prenášali do štvrtého rozmeru inej galaxie, kde mohol snívať o milovanej bytosti.
Prvá slabika mu znela mäkko ako vánok plný vône jarných kvetín, stredná ako zvonček, ktorý ho volal v detstve k vianočnému stromu, tretia sa strácala akoby v ozvene miznúcich kruhov na vode po páde kameňa z jeho srdca, keď stretol životnú lásku.
Na konci každej správy, v každom liste hľadal tú čarovnú formulku, ktorá mu zmenila život.
Tých sedem písmeniek vždy v závere našiel ako pečate na kráľovských listinách.
Nepil, nejedol, nedýchal, čakal na tie slovíčka, ktoré odrazu začali absentovať pre rôzne dôvody. Raz nebola nálada, inokedy dôvod ich písať, potom sa písali už len zo zvyku, na rozkaz, každému, všade, zo zábavy.
Pomaly strácali na váhe, význame, dôležitosti.
Prestali mu chýbať.
Už neboli elixírom, životnou potrebou.
Prečo?
Neboli písané srdcom.
Škoda, su také krásne.

Fajčenie

Prechádzam sa po pustom nočnom nástupišti, dúfajuc, že ten posledný nevynechá a odvezie ma až do postele. Trocha sa mi grgá z pripálených topiniek obabraných vrstvou cesnaku a vinohradníckym zázrakom odniekiaľ zo Záhoria. Kráľovstvo za žuvačku, v ústach mám ako v polepšovni. Mal som odísť dávno, aj tak to bolo o ničom. Len plané reči. V robote všetci kecajú len o babách a sexe a tu.. na oslave.. pracovali. Hubou im to ide najlepšie..
Zapálim si cigaretu privolávačku. S istotou viem, že po prvom šluku príde môj spoj.
Zrazu sa pri mne zjaví. E.T. by ma natoľko neprekvapil. Malé počerné žieňa neurčitého veku medzi tridsiatkou až šesťdesiatkou. Chvíľu prešlapuje na mieste a potom pristúpi bližšie. Uzimená, strapatá, len tak v tričku, predlaktia potetované ako makové slíže, špinavé jeansy, krátke vyšmatlané čižmičky. Make-up žoldniera z akčných filmov. Zacítim pach natráveného ovocného vína.
- Nemáš cigaretu? -
- Nemám! - odvetím, aby som sa jej zbavil.
- Však fajčíš! - nedá sa odbiť.
- Posledná... - zaklamem.
- A nejaké drobné..? -
- Nie! - uhýbam pár krokov. Kua, toto mi ešte chýbalo, kde je ten autobus...
- Ja by som ti to spravila, aj za sto korún... -
- Bež , zmizni! -
- Nie? Tak za päťdesat... - navrhne mi holandskú dražbu. - Poď tamto, vyfajčím ťa...- zasmeje sa, vycerí zopár zubov podobnych zrucanine pajštunskému hradu.
V duchu sa musím zasmiať. Neveril som kamošovi, ktorý s podobnou vílou šantil a potom ju vyplatil tromi gastrolístkami.
- Tak poď, alebo ti už nestojí...?- snaží sa. Vypne hruď, na ktorej sa pod tričkom rysujú ovisnuté šupky s malými bradavkami.
Bože, ja ju asi budem musieť zabiť...!
Vtom sa pri mne s hrmotom zastaví autobus. Medzi dverami sa otočím a podám jej nedofajčenú cigaretu.
- Dík kámo, škoda, zaváhal si, mohli sme si to užit a zastav sa niekedy...- smeje sa.
- Dobre, nabudúce...- usmejem sa aj ja štastný, že nenastúpila...

Koľko si...?

Občas býva sviatok sv. Berúsa a bývajú aj odmeny. Šéf rozdá biele obálky, pridá pár teplých slov a zmizne. Vtedy sa zjaví na scéne Boby. Malý, s plešinkou, pichľavými očami, odstávajúcimi ušami, pod fúzikmi vycerené zúbky a úsmev medúzy.
- Koooľko si dostal? -
Niekto ho pošle do riti, iný povie. Keď Boby zistí, že má viac čo len o 100 SK, škodoradostne sa škerí a tára o svojej nenahraditeľnosti. Dvíha nám to adrenalín. Úloha dňa: Treba ho zabiť. A zrazu je na svete plán. Dohoda všetkých. Povedať Bobymu dvojnásobok svojej odmeny.

Dnes bol sviatok sv. Berúsa. Do arény vbieha náš malý matador.
-Koooľko si dostal? -
Kolegovia si poriadne ponadeľovali. Boby sa pri prvom zarazil, pri druhom mu zmrzol úsmev na perách, potom spanikáril. O hodinu mi zavolal šéf.
- Čo ste to Bobymu urobili? Vtrhol ku mne ako Džingischán, plačlivým hlasom rozprával o nedocenení, zlom odmeňovaní, vraj dáva výpoveď. Nakoniec som to nevydržal a ukázal mu rozpis odmien. Boby zalapal po dychu, spotil sa a vypotácal sa odo mňa preč. Mal predsa najviac z vás... -

Odvtedy sme ho už nikdy nepočuli jačať koooľko si dostal?

Stretnutie tretieho druhu

Ponáhľal som sa na stretnutie.
Mrzol som na zastávke a môj autobus akoby sa držal Žbirkovho hitu Nechodí. Cestovné poriadky nejaký vtipálek umne vyškrabal a ďalší ozdobil nápism: MHD je ako smrť, nikdy nevieš, kedy príde...
Konečne prišiel veľký kĺbový bus, nastúpil som do stredných dverí. V prvom momente sa mi zdalo, že je prázdny. Zvonec! Dvere sa zatvorili a vtedy som uvidel cestujúcich natlačených v zadnej a prednej časti. Stred, nad ktorým sa vypínala harmoniková slávobrána, bol skoro prázdny. Až na dvoch maníkov popíjajúcich z fľaše nedefinovateľný mok. Uzimený som sa postavil vedľa nich. Všetky oči v buse sa obrátili na mňa. Čo mám rozopnutý zips na nohaviciach, alebo som sa zašpinil? V autobuse bola zima. Šírila sa z otvorených okien.
Čo tým ľuďom šibe? Nešibalo.
Odrazu som aj ja zacítil neznesiteľný zápach. Stál som priamo v jeho epicentre. Dvaja homelesáci, ktorí túto arómu produkovali, sa veselo bavili, popíjali a vymieňali si tovar, ktorý mali v igelitkách. Pochopil som, prečo sa ostatní nakláňajú k okienkam a dýchajú čerstvý vzduch ako vianočné kapre. Chcel som poodstúpiť k mlčiacej väčšine. Chlapík, oblečený v tom, čo kontajner dal, ma predbehol. Usmial sa na mňa dvojzubými ústami a podával mi fľašu: Daj si mladý. Rukou, ktorá si netykala s mydlom aspoň pol roka, mi ukazoval svoje poklady.
Dvere sa otvorili, všetci začali z hlboka dýchať ako maratónec na 30 kilometri. Ignorujúc schody som zbabelo opustil tú pojazdnú maštaľ. Prečo ľudia odmietajú jesť hydinu a boja sa vtáčej chrípky, keď majú po ruke takýchto skvelých bacilonosičov? napadlo mi.
Na stretnutie som prišiel neskoro a majú ma odvtedy za fajnovku, pretože som si najskôr polhodinu umýval ruky a potom ďalšie dve hodiny odmietal občerstvenie...

Nezvyčajný úkaz

Dnes je tu pakáreň.
Dávajú nám nový riadiaci systém a my to testujeme.
Všetkému šéfuje Angličan s koreňmi z Kalkaty, ani Boh mu nerozumie.
Stihol už nabúrať auto, keď vchádzal do podniku, ešte je vyplašený z našich policajtov, hmly a zo zľadovatelej cesty.
Keď nám tento počítačový mág rozdá časový harmonogram a v hlavičke je údaj času 09:60, intelektuálne povyrastieme..
Ešte že má peknú prekladateľku, všetci sú odrazu ako vymenení a začínajú tokať.
Nezvyčajný úkaz - stačí jedna žena v ponorke a z grobiánov sa stanú okamžite slušní ľudia...

Milujem UPC..

Milujem UPC. Vždy koncom roka mi zaželajú Veselé Vianoce a šťastný Nový rok.
Zároveň mi oznámia, že sa im podarilo pre mňa získať nový zaujímavý program a z toho titulu mi zvyšujú poplatky.
Chcem ho? Nikoho to nezaujíma. Ako filmový maniak som zatúžil po programe HBO, ktorý je zriaďaný ako nadstavba k Rozšírenému súboru.. a tak platím, viac ako štyridsat programov, z ktorých aspoň polovicu nepozerám. Niektoré ma nezaujímajú, inde sú jazykové bariéry.
Nemohla by táto firma mať zoznam jednotlivých programov aj s cenníkom a zákazník by si vybral, čo chce???
Niekedy túžim vlastniť reštauráciu, do ktorej by prišlo celé vedenie UPC na podnikový večierok a ja by som im odmietol načapovať pivo, pokiaľ by si neobjednali všetko, čo máme na jedálnom lístku a čo vyprodukuje naša kuchyňa vrátane pomyjí...