15. 3. 2006

Koľko si...?

Občas býva sviatok sv. Berúsa a bývajú aj odmeny. Šéf rozdá biele obálky, pridá pár teplých slov a zmizne. Vtedy sa zjaví na scéne Boby. Malý, s plešinkou, pichľavými očami, odstávajúcimi ušami, pod fúzikmi vycerené zúbky a úsmev medúzy.
- Koooľko si dostal? -
Niekto ho pošle do riti, iný povie. Keď Boby zistí, že má viac čo len o 100 SK, škodoradostne sa škerí a tára o svojej nenahraditeľnosti. Dvíha nám to adrenalín. Úloha dňa: Treba ho zabiť. A zrazu je na svete plán. Dohoda všetkých. Povedať Bobymu dvojnásobok svojej odmeny.

Dnes bol sviatok sv. Berúsa. Do arény vbieha náš malý matador.
-Koooľko si dostal? -
Kolegovia si poriadne ponadeľovali. Boby sa pri prvom zarazil, pri druhom mu zmrzol úsmev na perách, potom spanikáril. O hodinu mi zavolal šéf.
- Čo ste to Bobymu urobili? Vtrhol ku mne ako Džingischán, plačlivým hlasom rozprával o nedocenení, zlom odmeňovaní, vraj dáva výpoveď. Nakoniec som to nevydržal a ukázal mu rozpis odmien. Boby zalapal po dychu, spotil sa a vypotácal sa odo mňa preč. Mal predsa najviac z vás... -

Odvtedy sme ho už nikdy nepočuli jačať koooľko si dostal?

11. 3. 2006

Stretnutie tretieho druhu

Ponáhľal som sa na stretnutie.
Mrzol som na zastávke a môj autobus akoby sa držal Žbirkovho hitu Nechodí. Cestovné poriadky nejaký vtipálek umne vyškrabal a ďalší ozdobil nápism: MHD je ako smrť, nikdy nevieš, kedy príde...
Konečne prišiel veľký kĺbový bus, nastúpil som do stredných dverí. V prvom momente sa mi zdalo, že je prázdny. Zvonec! Dvere sa zatvorili a vtedy som uvidel cestujúcich natlačených v zadnej a prednej časti. Stred, nad ktorým sa vypínala harmoniková slávobrána, bol skoro prázdny. Až na dvoch maníkov popíjajúcich z fľaše nedefinovateľný mok. Uzimený som sa postavil vedľa nich. Všetky oči v buse sa obrátili na mňa. Čo mám rozopnutý zips na nohaviciach, alebo som sa zašpinil? V autobuse bola zima. Šírila sa z otvorených okien.
Čo tým ľuďom šibe? Nešibalo.
Odrazu som aj ja zacítil neznesiteľný zápach. Stál som priamo v jeho epicentre. Dvaja homelesáci, ktorí túto arómu produkovali, sa veselo bavili, popíjali a vymieňali si tovar, ktorý mali v igelitkách. Pochopil som, prečo sa ostatní nakláňajú k okienkam a dýchajú čerstvý vzduch ako vianočné kapre. Chcel som poodstúpiť k mlčiacej väčšine. Chlapík, oblečený v tom, čo kontajner dal, ma predbehol. Usmial sa na mňa dvojzubými ústami a podával mi fľašu: Daj si mladý. Rukou, ktorá si netykala s mydlom aspoň pol roka, mi ukazoval svoje poklady.
Dvere sa otvorili, všetci začali z hlboka dýchať ako maratónec na 30 kilometri. Ignorujúc schody som zbabelo opustil tú pojazdnú maštaľ. Prečo ľudia odmietajú jesť hydinu a boja sa vtáčej chrípky, keď majú po ruke takýchto skvelých bacilonosičov? napadlo mi.
Na stretnutie som prišiel neskoro a majú ma odvtedy za fajnovku, pretože som si najskôr polhodinu umýval ruky a potom ďalšie dve hodiny odmietal občerstvenie...