28. 4. 2006

Ikarov pád

Bývalá kamarátka-kolegyňa. Obyčajný život, vďačná za pomoc, teplé slovo.
Odrazu bola vybratá do Vily Vyvolených.
Jej sínusoida začína stúpať, poznáva nových Významných.
Odráža sa od brehu bez slov rozlúčky, opúšťa materský prístav na vetchej bárke.
Pláva k parníku. Možno Titaniku.
Občas sa obzrie, ale nezakýva. Ruky potrebuje na zachytenie sa rebríka.
Snaží sa, lezie, prudké vlny ju strhávajú do špinavej, studenej vody. Musí vydržať, niet návratu. Tam už nie...
Z brehu v nemom úžase pozorujú jej šplhanie, nikto jej nedrží palce, ona o to ani nestojí.
Z hornej paluby ju občas zalejú špinavé zvratky, prehĺta kal s výkrikom: Počkajte, ešte tri-dva metre a potom uvidíte.
Nárazový vietor ju strháva nižšie, šmýka sa. Nevládze. Skrehnuté prsty neposlúchajú, z paluby však nikto nepodáva pomocnú ruku.
Padá krátko, ani nekričí.
Pláva naspäť.
Sleduje breh.
- Pomóc, žena cez palubu...
Snáď hodia koleso. Nenechajú ju utopiť...

11. 4. 2006

Hlbinná introspekcia

Keď počul po prvýkrát tie slová, onemel a zmenila sa mu frekvencia srdca.
Tie tri slabiky ho prenášali do štvrtého rozmeru inej galaxie, kde mohol snívať o milovanej bytosti.
Prvá slabika mu znela mäkko ako vánok plný vône jarných kvetín, stredná ako zvonček, ktorý ho volal v detstve k vianočnému stromu, tretia sa strácala akoby v ozvene miznúcich kruhov na vode po páde kameňa z jeho srdca, keď stretol životnú lásku.
Na konci každej správy, v každom liste hľadal tú čarovnú formulku, ktorá mu zmenila život.
Tých sedem písmeniek vždy v závere našiel ako pečate na kráľovských listinách.
Nepil, nejedol, nedýchal, čakal na tie slovíčka, ktoré odrazu začali absentovať pre rôzne dôvody. Raz nebola nálada, inokedy dôvod ich písať, potom sa písali už len zo zvyku, na rozkaz, každému, všade, zo zábavy.
Pomaly strácali na váhe, význame, dôležitosti.
Prestali mu chýbať.
Už neboli elixírom, životnou potrebou.
Prečo?
Neboli písané srdcom.
Škoda, su také krásne.

4. 4. 2006

Fajčenie

Prechádzam sa po pustom nočnom nástupišti, dúfajuc, že ten posledný nevynechá a odvezie ma až do postele. Trocha sa mi grgá z pripálených topiniek obabraných vrstvou cesnaku a vinohradníckym zázrakom odniekiaľ zo Záhoria. Kráľovstvo za žuvačku, v ústach mám ako v polepšovni. Mal som odísť dávno, aj tak to bolo o ničom. Len plané reči. V robote všetci kecajú len o babách a sexe a tu.. na oslave.. pracovali. Hubou im to ide najlepšie..
Zapálim si cigaretu privolávačku. S istotou viem, že po prvom šluku príde môj spoj.
Zrazu sa pri mne zjaví. E.T. by ma natoľko neprekvapil. Malé počerné žieňa neurčitého veku medzi tridsiatkou až šesťdesiatkou. Chvíľu prešlapuje na mieste a potom pristúpi bližšie. Uzimená, strapatá, len tak v tričku, predlaktia potetované ako makové slíže, špinavé jeansy, krátke vyšmatlané čižmičky. Make-up žoldniera z akčných filmov. Zacítim pach natráveného ovocného vína.
- Nemáš cigaretu? -
- Nemám! - odvetím, aby som sa jej zbavil.
- Však fajčíš! - nedá sa odbiť.
- Posledná... - zaklamem.
- A nejaké drobné..? -
- Nie! - uhýbam pár krokov. Kua, toto mi ešte chýbalo, kde je ten autobus...
- Ja by som ti to spravila, aj za sto korún... -
- Bež , zmizni! -
- Nie? Tak za päťdesat... - navrhne mi holandskú dražbu. - Poď tamto, vyfajčím ťa...- zasmeje sa, vycerí zopár zubov podobnych zrucanine pajštunskému hradu.
V duchu sa musím zasmiať. Neveril som kamošovi, ktorý s podobnou vílou šantil a potom ju vyplatil tromi gastrolístkami.
- Tak poď, alebo ti už nestojí...?- snaží sa. Vypne hruď, na ktorej sa pod tričkom rysujú ovisnuté šupky s malými bradavkami.
Bože, ja ju asi budem musieť zabiť...!
Vtom sa pri mne s hrmotom zastaví autobus. Medzi dverami sa otočím a podám jej nedofajčenú cigaretu.
- Dík kámo, škoda, zaváhal si, mohli sme si to užit a zastav sa niekedy...- smeje sa.
- Dobre, nabudúce...- usmejem sa aj ja štastný, že nenastúpila...