27. 9. 2006

Kráľovstvo krivých zrkadiel

„Kauzy Ivana L. boli vykonštruované a išlo o politický boj.“ Katarína Tóthová

Za siedmimi horami, za siedmimi riekami bolo kráľovstvo, kde vládli samí remeselníci.

Starý panovník s podkovou v erbe raz nahneval prvého ministra s erbom skrížených mečov. A tak, keď v jedno ráno korunný princ nasadol do koča, začali sa diať čudesné veci. Cestou do mesta vrazil princ do iného koča plného neznámych mužov. Vystúpil a vrhol sa na nich. Zobral im fľašu trúnku, rýchlo ju vypil a potom sa ako besný hádzal na ich päste a kolená, až bol dobitý do krvi. Nakoniec sa dvakrát kopol do rozkroku a odpadol. Muži zatelefonovali svojmu šéfovi, čo robiť s princom. Ten im poradil, že ho majú odviesť za hranice kráľovstva, aby nevyvádzal a vytriezvel tam. Márne čakal panovník princa večer doma. Aj poddaných znepokojili čudné správy. V susednej krajine sa totiž veľmi divili nad neobyčajnou návštevou panovníkovho syna. Večer vystúpil pred národ prvý minister spolu s ministrami vnútra a vonkajška a upokojoval pospolitý ľud, že princ sa už nevedel zmestiť do kože a sám sa uniesol.
Tak vznikol nový pojem - samoúnos.

Všetko by bolo v poriadku, keby jednému z drožkárov nenapadlo, že mali princa radšej odviesť domov. Svojho nápadu a šéfa drožkárov sa tak zľakol, že utiekol z krajiny. Správy o sebe posielal kolegovi z drožkoslužby, no ten za záhadných okolností po čase zahynul. Jeho drožka sa z ničoho nič vznietila. Podľa všetkého bola zanedbaná, rozsušená a poškodená.
Medzitým sa začalo vyšetrovať, ako sa princ dostal za hranice. Všetky stopy viedli do drožkoslužby. A tak prvý minister menil veliteľa zbrojnošov ako na bežiacom páse. Minister vnútra ich "kopal do gúl", za čo ho šéf drožkoslužby "bozkal na čelo".

Keď starý panovník odišiel do dôchodku, zastúpil ho prvý minister a keďže ho celý prípad rozmaznaného princa a neporiadneho drožkára otravoval, vydal ochranný glejt s kráľovskou pečaťou na kohokoľvek, kto sa na prípade podieľal.

Niekoľkým rytierom sa však rozhodnutie prvého ministra nepáčilo. Na čelo vzbury sa postavili traja mušketieri. Čarnos, Schustos, Bugaris a d´Zurdaňan. Sľubili národu, že ak ich podporia, nastúpia na miesto vládcu krajiny, zrušia glejt, nájdu vinníka samoúnosu, osvetlia prípad zmiznutého drožkára a všetkým sa bude dobre žiť, keďže dostanú dvojnásobne viac grajciarov. Národ uveril a oni sa ujali vlády. Schustos sa stal kráľom a ostatní ministrami.

Svoje vládnutie začali vyšetrovaním šéfa drožkoslužby, no keďže mali plné ruky práce s kráľovskou pokladnicou a spory medzi sebou, vyšetrovanie sa vlieklo slimačím tempom. Hlavný drožkár chvíľu pobudol vo väzení a potom ho pustili. On sa niekoľkokrát okúpal v blízkom jazere a zmizol nevedno kam. Čas utekal a ministrom sa podarilo presvedčiť zbedačený ľud, že 4 roky je málo na taký zložitý prípad a ľud im dal ešte jednu šancu.

Na trón usadol nový kráľ a rytieri pribrali medzi seba bohatiera ruských bylín. A znovu sa chvíľu pátralo. O vedúcom drožkárovi sa ľud dozvedal nové a nové veci. Občas starý jasnovidec predpovedal, kde sa hlavný drožkár nachádza, ale vždy to bolo ďaleko za morom. Mladému princovi dali „trafiku“ v krajine maharadžov a začali sa opäť hádať a zveľaďovať osobné majetky.

Zrazu im z ďalekej Afriky poslali hľadaného aj s dvomi zbrojnošmi. Najskôr ho nikto nepoznal, všetci si mysleli, že poslali z drožkára len jednu tretinu a budú ho dávať po kusoch. Omyl - zdravá výživa robí divy. Hneď, ako prišiel, tvrdil, že je nevinný a obohnal sa hradbou fiškálov. A opäť sa vyšetrovalo a opäť tu bol ten nešťastný glejt. Rytieri sa nakoniec tak pohádali, že prestali vládnuť. K moci sa dostali tí, čo ľudu najviac nasľubovali a pridal sa k nim aj voľakedajší prvý minister. Ľady sa pohli, zasadol súd a šéfa drožkárov... oslobodili. Konečne si národ vydýchol. Spravodlivosť si sňala šatku z očí a všetci uvideli, že je nielen slepá, ale aj hluchá a najmä... miluje glejty!

Zazvonil zvonec a rozprávky je koniec.

A vy, milé deti, šup do postieľky, aby ste boli silné a zdravé a mohli neskôr popracovať na zvyšovaní HDP. Kráľovská pokladnica je podvyživená a šéf drožkárov čaká na vyplatenie tučného odškodného...

19. 9. 2006

Plnoštíhle na hrad!

Konečne sa našiel niekto múdry a povedal: -Dosť! Takto by ženy nemali vyzerať! - Podľa reakcie anglickej ministerky kultúry na toto španielske veto vychrtlým ženským telám to vyzerá, že ľady sa konečne pohnú a na svetové móla sa vrátia ženy, aké ospevovali básnici, maliari a sochári antiky a renesancie, alebo aj 20. storočia do príchodu Twiggy.

V každom období ľudských dejín sa móda vyznačovala istými špecifikami. V antike sa zvýrazňovali ladné krivky ženského tela. Príchodom kresťanstva sa začalo ženské telo zahaľovať, aby nedráždilo svätcov pri modlitbách. Túto módu zahalenia ženskej krásy dlho určovalo katolícke Španielsko za potlesku inkvizície. Renesancia znamenala návrat k antike a opäť dala pristor zvýrazneniu telesnej krásy. Nakoľko sa pri tom rozkokošili znovu najmä tí, čo mali čas tráviť pri modlitbách, začala sa krajšia polovica ľudstva opäť zahaľovať. Do extrému to dotiahla anglická kráľovná Viktória, ktorá po ovdovení zakrývala nohy aj stolom. Do módy vstúpili šnurovačky, ktoré deformovali ženské telá viac, než stredoveké mučiarne. Ženy získali síce osie drieky, ale stlačené brušné orgány im natoľko znižovali kapacitu pľúc, že boli viac v bezvedomí ako v bdelom stave.
Po prvej svetovej vojne sa radosť zo slobody premietla aj do módy. Sukne sa skracovali, výstrihy zväčšovali, objavili sa podprsenky, odvážnejšie plavky. Ženy začali opäť dýchať a zavládol kult ženského tela. Coco Chanell obliekla ženy do nohavíc a sák, no napriek emancipácii ženy zostávali stále ženami.

Druhá svetová vojna rozdelila svet na východ a západ a ideológia mocných sa prejavila aj v móde. Kým na východe sa stali povinne populárne nielen stavby gigantických rozmerov, ale aj adekvátne módne doplnky (montérky, baretky, uniformy a šatky), západ sa bavil. Obchodné domy boli plné exkluzívnych módnych odevov všetkých značiek, farieb a kvalít. Východ reagoval primerane: "Nevadí, že máte plné obchody handier, ale my nebijeme černochov." Podľa módnych trendov západu sa sukne znovu skracovali, pulóvre zmenšovali a na ženách zase vynikalo to, čo ich robilo ženami. Celé plavky nahradili šokujúce bikiny.

V 60-tych rokoch sa zjavila na mólach Twiggy.
A modelingoví mágovia po prvotnom šoku ožili.
Konečne typ ženy (skôr chlapca) , o ktorom snívali po nociach. Ako huby po daždi sa v módnom svete začali objavovať vychrtlé krásky, ktorých postavy pripomínali figuríny z hladomorní. Tieto krásky utrápené dietami, kokaínom, alkoholom a stresom s každého gramu nadváhy, chodiace do dôchodku skôr ako baletky a topiace sa v peniazoch, sa stali vzorom pre mnohé dnešné dievčatá. V dobe, kedy milióny ľudí v Afrike zomierajú od hladu, mladučké dievčatá pre vidinu kariéry modeliek vracajú na záchodoch jedlo, ktoré do nich tlačia rodičia, príbuzní a nakoniec aj lekári. Sny o modelingu sa mnohokrát končia na nemocničných lôžkach, prípadne za múrmi cintorínov. Keď som videl v Anglicku fotografie manželky známeho futbalistu Viktórie B., napadlo mi, že oblečená smrtka z pražského orloja je proti nej kočka.

Dievčatá, ženy, spamätajte sa! Skutočným mužom sa vždy bude páčiť iba skutočná žena...

2. 9. 2006

MIN NET



Načmáral soldat a dopil vodku.
Ribjata! Provereno. MIN NET!
Len takto dal za vojnou bodku.
A bolo veselo a smial sa svet.

Časy sa menili, zas prišla nedôvera.
Ako bradavice pálil duše lápis.
Brat k bratovi sa správal ako zviera.
A možno chýbal len ten prostý nápis.

Nová doba a je tu Kain a Ábel.
Ľudia sa opäť zverujú a píšu.
Celý svet spojil obrovský kábel.
A vŕby zas konármi falošne kníšu...

Už zasa mlčia... Denníky v nenávratne.
Nešťastné lásky, slzy, výčitky, strach.
Čo bolo kedysi žiarivé, je teraz matné.
Pre tých, čo verili, je Jánošíkov hrach.

Zasiali do sietí nášlapné míny.
Aj takýto je dnes pavúči net.
Zraňujú obete bez hanby a viny.
A chýba vojak a nápis: MIN NET

1. 9. 2006

Nechápem

Kedysi dávno sa tu medzi Tatrami a Dunajom usadil praotec Slovák. Mal mierumilovný kmeň venujúci sa roľníctvu a dobrým susedským vzťahom. To po stáročia každý zneužíval.
Najskôr prišli Kelti, po nich Rimania, Moravania, Germáni, Atila so svojimi Hunmi, Tatari, Maďari, Turci, Rakúšania. Zastavil sa aj Napoleon cestou na Moskvu. Keď utekal z Ruska, doviedol Rusov.
Neskôr k nám zavítali Česi, Nemci a znovu Rusi, ktorým sa tu tak zapáčilo, že sa po rokoch vrátili aj so svojou ideológiou.

Každý nás obohatil, každý zanechal niečo.
Nápisy na skalách, mince v hlinených nádobách, vzdelanosť, písmo, kresťanstvo.
Baníctvo nás učili Nemci, hospodárstvo máme turecké, šumivé víno francúzske. No a samozrejme plno detí. Asi preto máme najkrajšie dievčatá na svete.
Takže nechápem, že mladí ľudia nevedia nič o SNP, udalostiach 68, či 89 roku, no nenávidia iný národ. Hoci ani nevedia prečo.
Ako vyzeral praotec Slovák, nevie nikto, snáď len jeden človek v Žiline na radnici - expert na rasové a národnostné otázky. A ten mlčí...