Stretnutie tretieho druhu

Ponáhľal som sa na stretnutie.
Mrzol som na zastávke a môj autobus akoby sa držal Žbirkovho hitu Nechodí. Cestovné poriadky nejaký vtipálek umne vyškrabal a ďalší ozdobil nápism: MHD je ako smrť, nikdy nevieš, kedy príde...
Konečne prišiel veľký kĺbový bus, nastúpil som do stredných dverí. V prvom momente sa mi zdalo, že je prázdny. Zvonec! Dvere sa zatvorili a vtedy som uvidel cestujúcich natlačených v zadnej a prednej časti. Stred, nad ktorým sa vypínala harmoniková slávobrána, bol skoro prázdny. Až na dvoch maníkov popíjajúcich z fľaše nedefinovateľný mok. Uzimený som sa postavil vedľa nich. Všetky oči v buse sa obrátili na mňa. Čo mám rozopnutý zips na nohaviciach, alebo som sa zašpinil? V autobuse bola zima. Šírila sa z otvorených okien.
Čo tým ľuďom šibe? Nešibalo.
Odrazu som aj ja zacítil neznesiteľný zápach. Stál som priamo v jeho epicentre. Dvaja homelesáci, ktorí túto arómu produkovali, sa veselo bavili, popíjali a vymieňali si tovar, ktorý mali v igelitkách. Pochopil som, prečo sa ostatní nakláňajú k okienkam a dýchajú čerstvý vzduch ako vianočné kapre. Chcel som poodstúpiť k mlčiacej väčšine. Chlapík, oblečený v tom, čo kontajner dal, ma predbehol. Usmial sa na mňa dvojzubými ústami a podával mi fľašu: Daj si mladý. Rukou, ktorá si netykala s mydlom aspoň pol roka, mi ukazoval svoje poklady.
Dvere sa otvorili, všetci začali z hlboka dýchať ako maratónec na 30 kilometri. Ignorujúc schody som zbabelo opustil tú pojazdnú maštaľ. Prečo ľudia odmietajú jesť hydinu a boja sa vtáčej chrípky, keď majú po ruke takýchto skvelých bacilonosičov? napadlo mi.
Na stretnutie som prišiel neskoro a majú ma odvtedy za fajnovku, pretože som si najskôr polhodinu umýval ruky a potom ďalšie dve hodiny odmietal občerstvenie...