Keď počul po prvýkrát tie slová, onemel a zmenila sa mu frekvencia srdca.
Tie tri slabiky ho prenášali do štvrtého rozmeru inej galaxie, kde mohol snívať o milovanej bytosti.
Prvá slabika mu znela mäkko ako vánok plný vône jarných kvetín, stredná ako zvonček, ktorý ho volal v detstve k vianočnému stromu, tretia sa strácala akoby v ozvene miznúcich kruhov na vode po páde kameňa z jeho srdca, keď stretol životnú lásku.
Na konci každej správy, v každom liste hľadal tú čarovnú formulku, ktorá mu zmenila život.
Tých sedem písmeniek vždy v závere našiel ako pečate na kráľovských listinách.
Nepil, nejedol, nedýchal, čakal na tie slovíčka, ktoré odrazu začali absentovať pre rôzne dôvody. Raz nebola nálada, inokedy dôvod ich písať, potom sa písali už len zo zvyku, na rozkaz, každému, všade, zo zábavy.
Pomaly strácali na váhe, význame, dôležitosti.
Prestali mu chýbať.
Už neboli elixírom, životnou potrebou.
Prečo?
Neboli písané srdcom.
Škoda, su také krásne.
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
5 komentárov:
oh, maxim,
až srdce prestáva biť, keď nedosáva impulz, slovíčka života...
bubu-vidím, že si pochopila.. pri návšteve tvojho blogu si vždy kladiem otázku:-Bože, dievča, ako to ty robíš..?- Ale neprezraď mi to...
V hlbinách sa všeličo ukrýva. Aj v tých láskových.
I really enjoyed looking at your site, I found it very helpful indeed, keep up the good work.
»
stislo mi srdce a chce sa mi napísať ním niečo, ale radšej si nechám zájsť chuť... maxim maxim...:o)
Zverejnenie komentára