Slamienka

Otvorí oči a razom zvädne láska,
aj kvietok včerajší už je slamienka.
Spomína minulosť a naskočí jej vráska.
Zradená. Sama... Kainove znamienka.

To málo, čo chce, je naozaj tak veľa,
lásku už rozdala, len pre ňu chýba.
Vstal, odišiel... A zavolaj, si želá.
Opäť raz zlyhala, či inde je chyba.

A mapa lások skutočných je celá biela.

Divé maky

Príchody,odchody, záchody
a smutné hlavy slnečníc.
Opľuté, špinavé bez vody...
Puknuté zrkadlo uličníc.

Odpadky, hrdza, upchatý pisoár,
nápisy, neslušné obrázky.
V zrkadle škľabí sa skrytá tvár,
čo má ďaleko od lásky...

Od rána šlape odnikiaľ nikam
a v poli zas kvitne divý mak.
Včera ju zase zbil, no už si zvyká...
Chvíľami dopredu cúva sťa rak.

Na nohách vysoké extra kurváče,
strhaná, hladná, fajčí Marlborky.
Farebné tričko, pančuchy, tangáče...
Mávam, čo nevidíš? Pozri sa na štvorky!

Raz dávno na diske chcela byť in,
dokola hrali stále jej song.
A on bol fešák... Dal jej heroín...
Chvíľu sa vznášala a zrazu gong.

Stala sa ženou, keď bolo jej fajn
a zrazu prišiel druhý aj stý muž...
Ten prvý - fajn Nemec, Hans Klein...
Dal jej pár bankoviek a od Diora rúž.

Krídlami mávajú tak ako vtáci,
vietor už rozfúkal všetky kvety maku.
Snaží sa usmievať, však idú TIRáci...
Bojí sa. V zákrute pasák v bavoráku.

Dnes je to bieda, málo raz darmo,
ten Turek ju vykopal z kabíny.
Policajt, užil si opäť zadarmo...
Zakýval, zatrúbil, odišiel bez viny.

Keď večer šlahne si, pocíti nirvánu
a prachy už dávno spočítal Koľja.
Zatúži zmyť špinu a myslí na vaňu...
Je celá zničená a nohy ju bolia.

Telo si vydrhne, duša vyprať sa nedá.
Celá už uvädla ako ten mak.
Minulost, budúcnost, čierna či hnedá...
Ráno zas pošlape, aj keď je vrak.

Príchody, záchody, odchody
a smutné oči farby fialiek.
Peniaze, facky, sex a tiež dohody...
Na AIDS a chorú dušu niet liek.

Domovník

Kamarát mi poslal smsku. "Kúpil som byt. Príď na kolaudáciu. Určite to nájdeš, veď si tam voľakedy býval. "
A tak idem. Stojím pred domom, kde som prežil detstvo, pubertu, prvé podbránové bozky. Na druhom poschodí býval voľakedy policajt. Každý večer chodil z práce opitý ako cársky dôstojník, hulákal na schodoch, rozbíjal nábytok. Prácu si zrejme nosil aj domov, o čom svedčili modriny na tele jeho ženy. Na treťom býval starý učiteľ hudby s manželkou, ktorá piekla výbornú bábovku. U nich nám rodičia kazili detstvo hraním stupníc na starom piane, chceli z nás mať umelcov, zatiaľčo nám behal po rozume futbal. Nad učiteľom bývala Boženka. Jej manžel robil kdesi v cudzine na montážach. Chodili sme k nej radšej ako k učiteľovi, ale to až keď sme podrástli. Mala pedagogické vlohy - zasväcovala nás do tajov lásky a anatómie tela. Ukázala nám veci, ktoré chýbali v každých osnovách. Vedľa Boženky bývala stará pani. Vraj bola v koncentráku. Vždy sme chceli vidieť číslo vytetované na predlaktí a neskôr krásne knihy, čo požičiavala našim rodičom.
No a na prízemí býval ON - domovník. Rozmýšľal som, či ešte žije, keď sa odrazu záclona na okne odchýlila. Ako voľakedy. Toho človeka sa bál celý dom, ulica a kto vie, kto ešte. Teda okrem policajta, s ktorým chodieval na schôdze vládnucej strany a Boženky, ku ktorej chodieval vždy v sobotu večer.
Vidím ho ako voľakedy - prísny pohľad dozorcu väzenia, na hlave baretka, na tele modré montérky a na nohách bagandže. Od detstva nám naháňal strach. Nemohli sme sa hrať pred domom vybíjanú, vadili mu guľky, švihadlo, behanie po trávniku. Keď niekoho chytil, vyfackal ho. Vylepoval vyhlášky, oznamy o brigádach, robil nástenky, kontroloval ľudí, či majú zástavy v oknách. Chodil po chodbách a načúval za dverami. Vedel, kto má nové rádio, kto televízor, vedel o všetkom. Na 1. mája chodil ovešaný odznakmi a všade sa chválil, ako bojoval s fašistami, až mu raz starý učiteľ vykričal, že bol určite len skrytý za záclonou a vyplazoval na Nemcov jazyk. Tak ho udal a my sme dlhý čas nemali kde chodiť na klavír. Neskôr pokročil v kontrolách ešte ďalej. Ak mal niekto rifle, vypytoval sa, kde na ne vzal bony. Načúval odkiaľ sa ozýva Slobodná Európa, odkiaľ Elvis, či Beatles. Vyhnal nás z pivnice, kde sme brnkali akordy svojich idolov. Nenávidel piesne, ktorým nerozumel...
Neskôr sme sa presťahovali a ja som na mnohé veci zabudol. Spomenul som si na všetko pri pohľade na tieň za oknom. Pozorujúc ho, ako naďalej snorí po okolí a hľadá nepriateľa, som si pomyslel, že je vlastne chudák.
Keď sa občas budete cítiť zvláštne, pozrite sa okolo seba, či niekde nestriehne nejaký váš "domovník". Sú stále všade. V úradoch, fabrikách, firmách, či parlamente. Striehnu na každý váš prd, aby o tom mohli informovať "tam hore".

Život je zmena

Koreň slova zmena môžeme odvodiť od slovesa meniť a vhodnými predponami a príponami sa dostaneme k slovám, ktoré nás sprevádzajú celý život.

Kým Feničania nevymysleli peniaze, existoval výmenný obchod - tovar za tovar. Toto sa používalo aj neskôr, najmä v službách. Ak ste dali auto do opravovne, určite vám vymenili nejakú súčiastku, ktorú potreboval mechanik pre svojho známeho vodoinštalatéra. Ten sa pokúsil súčiastku do auta vymeniť u mesiara za ťažkozohnateľnú sviečkovicu pre svojho známeho lekára, ktorý ju zase potreboval pre stavbyvedúceho svojho maličkého rodinného domu...

Keď už boli peniaze, ľudia ich menili za tovar. Neskôr sa peniaze menili za peniaze (iných štátov). Komunisti to vylepšili medzistupňom a na svete boli tuzexové poukážky. A tak ste "špinavý kapitalistický" peniaz mohli vymeniť za bony a tie za nedostatkový tovar alebo za naše koruny. Tento obchod fungoval aj opačne a mnohí na ňom zbohatli. Potom došlo k ďalšej zmene a mnohí vymenili myslenie za legitimáciu. Začal sa meniť svet.

Obmieňali sa vlády, menili sa majitelia fabrík a majetkov, ľudia zmenili výzor za image, menili sa vzťahy, no najmä názory. Zmenili sa ceny benzínu, bytov, nájomného, potravín. Mládež bez práce zmenila vlasť, dôchodcovia menili vyšmatlané podpätky, lebo nemali na nové topánky.
No a tie autosúčiastky? Ak ste si vymieňali koleso na parkovisku, vaše autorádio a kufrík s dokladmi určite zmenili majiteľa. Podobne, ako vaša peňaženka počas cesty v dopravných prostriedkoch alebo počas nákupu v supermarketoch.

Po posledných voľbách sa to tu vraj všetko má zmeniť na raj. Ponížení budú povýšení, alebo aj naopak, zmení sa vedenie STV, dane, DPH, poisťovne, dôchodková reforma aj koruna, zmenili sa názory na zločiny, vraj sa treba ospravedlniť nevinným. Mení sa počasie, v telke beží zámena manželiek, v Dolnom Kubíne zamenili bábätká...

Vymením niečo za čokoľvek iné. Život je predsa zmena...

Novic na nete

Celý deň netrpezlivo čakal na chvíľu, kedy zasadne k novému počítaču. Hlavou mu vírili rady ostrieľaných kozákov na nete, všetky tie doporučenia, ako čo robiť, kde sa prihlásiť, ak chce spoznať nových ľudí. Tešil sa na to. Tešil sa na budúcich priateľov... No a samozrejme najmä na priateľky. Keď sa mu pred očami rozžiarila obrazovka, pripadal si ako v kasíne Las Vegas. Rýchlo behal očami po rôznych miestnostiach a kluboch, čo sa mu núkali. Skrývali sa v nich "vysnení" priatelia.
Pánsky klub.
V duchu si predstavil anglický klub gentlemanov čítajúcich Times, fajčiacich cigary. Klik a už sa dvere otvárajú. V tej chvíli sa v rohu objavila jeho prvá RP v živote. Fúha, to je ale bleskovka. S očami veľkosti tenisových loptičiek hľadel na písemná, ktoré dávali dokopy vetu: Ahoj, krásny večer, máš záujem o kvalitný análek? Neveriac vlastným očiam si to ešte raz prečítal. Nie, nemýlil sa. Bolo to tam. Rýchlo sa odhlásil. Chvíľu sedel a predýchaval to.
Nie, to bol len náhoda, skúsim inde, vyberiem si nejakú konkrétnu osobu, rozhodol sa po chvíli.
Po dôkladnej lustrácii si vybral usmievavú štyridsaťročnú rozvedenú blondýnku s dospelými deťmi, ktoré vraj na mamu nemajú čas. A začal písať. Svoj prvý list na nete. Písal o sebe, o problémoch v práci, o tom, ako trávi voľný čas. Odpoveď prišla okamžite. Listy sa míňali v étere nadzvukovou rýchlosťou a boli čím ďalej dôvernejšie. V jednom z nich mu krásna neznáma ponúkla heslo k svojmu albumu. S búšiacim srdcom pozeral odrazu na krásku s odhalenými prsiami, ktorá ako keby ho pozývala k sebe... V ďalšom liste mu ponúkla ešte jedno hesielko, kde vraj bude oveľa viac. Ale... len ak jej pošle na mobil 400 Sk. Držal v rukách mobil ako v tranze a rozmýšľal, čo urobiť.
Zrazu sa ozvalo zazvonenie. Volal kamarát.
- Ahoj, tak ako sa ti surfuje? -
V krátkosti popísal situáciu.
- Ty hovädo, však ty si píšeš s Jurom. Ja umriem. To som ti nehovoril? Má nafotené baby a láka od takých blbcov, ako si ty, prachy. Dúfam, že ste ešte neprebrali, ako to má rada... -
Úplne spotený skončil hovor.
Prepol sa na Pokec. Tam v nemom úžase čítal odkazy. Nick nežného pohlavia hľadal partiu swingerov, mladík sľuboval starším dámam splnenie všetkých erotických snov, dvaja sa hádali o politike, na obrazovke sa objavovali výrazy, pri ktorých by sa červenal aj poručík cudzineckej légie, ďalšia slečna hľadala kohosi na vášnivú noc s upozornením: chlapci nepíšte, manželský pár hľadal iný na spoločné erotické hrátky s výmenou partnerov, zdravotný stav samozrejem 100 %.
Je to možné? Toto by nevymyslel ani Pročko.
Všetko vypol.
V telke bežali nočné správy.
Všetky tie hrôzy boli slabý odvar v prorovnaní s tým, čo mu uštedril internet...

Láska proste prechádza cez žalúdok

Je krásny deň. Venčím psíka - zvláštna rasa. Namiesto srsti dredy ako Bob Marley, určite je starší ako členovia Rolling Stones dokopy, prekonal snáď všetky psie choroby vrátane psinky, s chuťou zožral otravu na potkany a div sa svete, vôbec to ním nepotriaslo!
Vtedy ma napadlo prekrstiť ho na Rasputina.
Vôbec ma neposlúcha, rozmýšľam, či je to preto, že je potomkom maďarských psov a ja neovládam príkazy, ktoré mu pred stáročiami vštepili húnski bojovníci. Dúfam, že sa teraz po voľbách spamätá, lebo budeme mať problémy s kynológom zo Žiliny.

A tak sa tu spolu prechádzame, on si ňuchá a ja sa pozerám po rozkvitnutých stromoch, včielkach, veveričke skáčucej z konára na konár.
Bez dychu čakám, či nezazriem jašteričku, tchora, tučniaka alebo veľrybu.
Ľutujem, že som si nezobral kameru alebo foťák, obšťastnil by som nejedno ženské oko a možno aj srdiečko.
Musím sa ponáhľať domov, chcem rozmraziť chladničku, včera som ju napchal úrodou zo záhrady tak, že som nemohol zavrieť dvere.
Nemám rád, keď má niekto pavučinu v chladničke, u mňa musí byť plná žrádla, lebo bez neho nemám o čom písať.
Veď láska prechádza cez žalúdok.
Teším sa, že si doma urobím omeletu s paradajkami, k tomu chlieb s maslom a ešte si s chuťou zahryznem aj do papriky. A keď sa najem, odgrgnem si a o všetkom napíšem.
A možno pridám aj báseň.
Krásne trávenie!

Inzerát

Skončila sa fraška. Opona padla. Komici aj tragédi si balia notebooky, s námahou zatvárajú kufríky naplnené žoldom a obéznym odstupným.
Mnohí sú urazení tým, že sa skončili roky obžerstva a práca podľa ich hesla: Za veľa peňazí, málo muziky. Neboja sa však, nikto z nich neskončí na úradoch práce. Každý z nich sa stane konečne legálnym podnikateľom vďaka bohatým informáciám a zákonom, ktoré si sami upravili, zrušia nastrčené figúrky v záhlaviách svojich už dávno existujúcich firiem a stanú sa ctihodnými občanmi rodných krajov a miest, ktoré doteraz mali zastupovať.
Niektorí sa však vrátia, veľa sľubov zostalo nesplnených, a tak už teraz nacvičujú svoje šteky pod taktovkami staronových režisérov a scenáristov.
Úsmevy z plagátov, nesplniteľné sľuby, tance s babkami v krojoch, pesničky pred krčmou, hojdanie detí v náručí, priateľské stisky rúk s občanmi, futbalové zápasy, smutné tváre a vyronené slzy nad biedou a nešťastím, sľuby o náprave, krajších zajtrajškoch a pečených holuboch...

Přijela pouť a lidí houf...
Prídite, bude hudba, tanec, klobása, guláš, hektolitre piva, niekde aj slivovica, kolotoče, cukrová vata, odznaky, igelitové tašky, perá s logom, fotky, autogramiáda a možno príde aj kúzelník! Všetko bude zadarmo, stačí sa len upísať Mefistovi, na to sme vám dali tie perá. Niečo ste si už predplatili a účet ešte len príde...

Zo všetkých strán počujem, že Slovenko je chudobné. Podľa mňa je stále dostatočne bohaté, prečo by ináč bol taký boj o tých 150 korýt? Chudobné bude až vtedy, keď v novinách výjde inzerát z kuchyne L&S: Občania, ktorí ešte neboli ministrami, nech sa prihlásia u súdruha Žinčicu.

P.S.
V prípade, že by som sa na tomto blogu dlhší čas neukázal, hľadajte v Čiernej kronike oznam o nepochopiteľnom úmrtí vášho spoluobčana, ktorého v jeho byte zrazila Tatranská strela, alebo usmrtil meteorit made in Taiwan, prípadne sa utopil na pieskovisku detského ihriska...

Bezpečnostné opatrenia

Kúpil som si peňaženku. Tú starú mi ukradli. Nebolo tam veľa, ale na parádny piknik by to stačilo. Zablokoval som si karty, čím som podľa policajtov nepotešil aktívnych vyťukávačov PIN, no strata niekoľkých bankoviek s portrétom jej veličenstva, pomocou ktorých som chcel dobyť puby Albionu, ma trápila ďalej.
Toto sa mi už nikdy nesmie stať, pomyslel som si v jeden deň a rozhodol sa urobiť bezpečnostné opatrenia.
Nová peňaženka, vybavená retiazkou, karabínkou a desiatkami tajných priehradiek má priehľadné okienko. Niekto si tam dáva sväté obrázky, fotografie manželky, detí, Mečiara, či svokry. Ja som si tam dal obrázok manželky kormidelníka bratského štátu.
Niekto povie: blázon, ale má to svoje výhody.
Keď popíjam vo vinárni, občas si skontrolujem hotovosť a ak sa z okienka peňaženky na mňa usmieva nádherná žena, okamžite viem, že mám dosť. Zaplatím a odchádzam.
Pri strate alebo krádeži verím, že poctivý nálezca sa po otvorení preľakne, svoj nález mi prinesie až domov a na dvere zabúcha hlavou, lebo v rukách bude mať demižón slivovice.
Vvvo.. vo tom to je...

Ikarov pád

Bývalá kamarátka-kolegyňa. Obyčajný život, vďačná za pomoc, teplé slovo.
Odrazu bola vybratá do Vily Vyvolených.
Jej sínusoida začína stúpať, poznáva nových Významných.
Odráža sa od brehu bez slov rozlúčky, opúšťa materský prístav na vetchej bárke.
Pláva k parníku. Možno Titaniku.
Občas sa obzrie, ale nezakýva. Ruky potrebuje na zachytenie sa rebríka.
Snaží sa, lezie, prudké vlny ju strhávajú do špinavej, studenej vody. Musí vydržať, niet návratu. Tam už nie...
Z brehu v nemom úžase pozorujú jej šplhanie, nikto jej nedrží palce, ona o to ani nestojí.
Z hornej paluby ju občas zalejú špinavé zvratky, prehĺta kal s výkrikom: Počkajte, ešte tri-dva metre a potom uvidíte.
Nárazový vietor ju strháva nižšie, šmýka sa. Nevládze. Skrehnuté prsty neposlúchajú, z paluby však nikto nepodáva pomocnú ruku.
Padá krátko, ani nekričí.
Pláva naspäť.
Sleduje breh.
- Pomóc, žena cez palubu...
Snáď hodia koleso. Nenechajú ju utopiť...

Hlbinná introspekcia

Keď počul po prvýkrát tie slová, onemel a zmenila sa mu frekvencia srdca.
Tie tri slabiky ho prenášali do štvrtého rozmeru inej galaxie, kde mohol snívať o milovanej bytosti.
Prvá slabika mu znela mäkko ako vánok plný vône jarných kvetín, stredná ako zvonček, ktorý ho volal v detstve k vianočnému stromu, tretia sa strácala akoby v ozvene miznúcich kruhov na vode po páde kameňa z jeho srdca, keď stretol životnú lásku.
Na konci každej správy, v každom liste hľadal tú čarovnú formulku, ktorá mu zmenila život.
Tých sedem písmeniek vždy v závere našiel ako pečate na kráľovských listinách.
Nepil, nejedol, nedýchal, čakal na tie slovíčka, ktoré odrazu začali absentovať pre rôzne dôvody. Raz nebola nálada, inokedy dôvod ich písať, potom sa písali už len zo zvyku, na rozkaz, každému, všade, zo zábavy.
Pomaly strácali na váhe, význame, dôležitosti.
Prestali mu chýbať.
Už neboli elixírom, životnou potrebou.
Prečo?
Neboli písané srdcom.
Škoda, su také krásne.

Fajčenie

Prechádzam sa po pustom nočnom nástupišti, dúfajuc, že ten posledný nevynechá a odvezie ma až do postele. Trocha sa mi grgá z pripálených topiniek obabraných vrstvou cesnaku a vinohradníckym zázrakom odniekiaľ zo Záhoria. Kráľovstvo za žuvačku, v ústach mám ako v polepšovni. Mal som odísť dávno, aj tak to bolo o ničom. Len plané reči. V robote všetci kecajú len o babách a sexe a tu.. na oslave.. pracovali. Hubou im to ide najlepšie..
Zapálim si cigaretu privolávačku. S istotou viem, že po prvom šluku príde môj spoj.
Zrazu sa pri mne zjaví. E.T. by ma natoľko neprekvapil. Malé počerné žieňa neurčitého veku medzi tridsiatkou až šesťdesiatkou. Chvíľu prešlapuje na mieste a potom pristúpi bližšie. Uzimená, strapatá, len tak v tričku, predlaktia potetované ako makové slíže, špinavé jeansy, krátke vyšmatlané čižmičky. Make-up žoldniera z akčných filmov. Zacítim pach natráveného ovocného vína.
- Nemáš cigaretu? -
- Nemám! - odvetím, aby som sa jej zbavil.
- Však fajčíš! - nedá sa odbiť.
- Posledná... - zaklamem.
- A nejaké drobné..? -
- Nie! - uhýbam pár krokov. Kua, toto mi ešte chýbalo, kde je ten autobus...
- Ja by som ti to spravila, aj za sto korún... -
- Bež , zmizni! -
- Nie? Tak za päťdesat... - navrhne mi holandskú dražbu. - Poď tamto, vyfajčím ťa...- zasmeje sa, vycerí zopár zubov podobnych zrucanine pajštunskému hradu.
V duchu sa musím zasmiať. Neveril som kamošovi, ktorý s podobnou vílou šantil a potom ju vyplatil tromi gastrolístkami.
- Tak poď, alebo ti už nestojí...?- snaží sa. Vypne hruď, na ktorej sa pod tričkom rysujú ovisnuté šupky s malými bradavkami.
Bože, ja ju asi budem musieť zabiť...!
Vtom sa pri mne s hrmotom zastaví autobus. Medzi dverami sa otočím a podám jej nedofajčenú cigaretu.
- Dík kámo, škoda, zaváhal si, mohli sme si to užit a zastav sa niekedy...- smeje sa.
- Dobre, nabudúce...- usmejem sa aj ja štastný, že nenastúpila...

Koľko si...?

Občas býva sviatok sv. Berúsa a bývajú aj odmeny. Šéf rozdá biele obálky, pridá pár teplých slov a zmizne. Vtedy sa zjaví na scéne Boby. Malý, s plešinkou, pichľavými očami, odstávajúcimi ušami, pod fúzikmi vycerené zúbky a úsmev medúzy.
- Koooľko si dostal? -
Niekto ho pošle do riti, iný povie. Keď Boby zistí, že má viac čo len o 100 SK, škodoradostne sa škerí a tára o svojej nenahraditeľnosti. Dvíha nám to adrenalín. Úloha dňa: Treba ho zabiť. A zrazu je na svete plán. Dohoda všetkých. Povedať Bobymu dvojnásobok svojej odmeny.

Dnes bol sviatok sv. Berúsa. Do arény vbieha náš malý matador.
-Koooľko si dostal? -
Kolegovia si poriadne ponadeľovali. Boby sa pri prvom zarazil, pri druhom mu zmrzol úsmev na perách, potom spanikáril. O hodinu mi zavolal šéf.
- Čo ste to Bobymu urobili? Vtrhol ku mne ako Džingischán, plačlivým hlasom rozprával o nedocenení, zlom odmeňovaní, vraj dáva výpoveď. Nakoniec som to nevydržal a ukázal mu rozpis odmien. Boby zalapal po dychu, spotil sa a vypotácal sa odo mňa preč. Mal predsa najviac z vás... -

Odvtedy sme ho už nikdy nepočuli jačať koooľko si dostal?

Stretnutie tretieho druhu

Ponáhľal som sa na stretnutie.
Mrzol som na zastávke a môj autobus akoby sa držal Žbirkovho hitu Nechodí. Cestovné poriadky nejaký vtipálek umne vyškrabal a ďalší ozdobil nápism: MHD je ako smrť, nikdy nevieš, kedy príde...
Konečne prišiel veľký kĺbový bus, nastúpil som do stredných dverí. V prvom momente sa mi zdalo, že je prázdny. Zvonec! Dvere sa zatvorili a vtedy som uvidel cestujúcich natlačených v zadnej a prednej časti. Stred, nad ktorým sa vypínala harmoniková slávobrána, bol skoro prázdny. Až na dvoch maníkov popíjajúcich z fľaše nedefinovateľný mok. Uzimený som sa postavil vedľa nich. Všetky oči v buse sa obrátili na mňa. Čo mám rozopnutý zips na nohaviciach, alebo som sa zašpinil? V autobuse bola zima. Šírila sa z otvorených okien.
Čo tým ľuďom šibe? Nešibalo.
Odrazu som aj ja zacítil neznesiteľný zápach. Stál som priamo v jeho epicentre. Dvaja homelesáci, ktorí túto arómu produkovali, sa veselo bavili, popíjali a vymieňali si tovar, ktorý mali v igelitkách. Pochopil som, prečo sa ostatní nakláňajú k okienkam a dýchajú čerstvý vzduch ako vianočné kapre. Chcel som poodstúpiť k mlčiacej väčšine. Chlapík, oblečený v tom, čo kontajner dal, ma predbehol. Usmial sa na mňa dvojzubými ústami a podával mi fľašu: Daj si mladý. Rukou, ktorá si netykala s mydlom aspoň pol roka, mi ukazoval svoje poklady.
Dvere sa otvorili, všetci začali z hlboka dýchať ako maratónec na 30 kilometri. Ignorujúc schody som zbabelo opustil tú pojazdnú maštaľ. Prečo ľudia odmietajú jesť hydinu a boja sa vtáčej chrípky, keď majú po ruke takýchto skvelých bacilonosičov? napadlo mi.
Na stretnutie som prišiel neskoro a majú ma odvtedy za fajnovku, pretože som si najskôr polhodinu umýval ruky a potom ďalšie dve hodiny odmietal občerstvenie...

Nezvyčajný úkaz

Dnes je tu pakáreň.
Dávajú nám nový riadiaci systém a my to testujeme.
Všetkému šéfuje Angličan s koreňmi z Kalkaty, ani Boh mu nerozumie.
Stihol už nabúrať auto, keď vchádzal do podniku, ešte je vyplašený z našich policajtov, hmly a zo zľadovatelej cesty.
Keď nám tento počítačový mág rozdá časový harmonogram a v hlavičke je údaj času 09:60, intelektuálne povyrastieme..
Ešte že má peknú prekladateľku, všetci sú odrazu ako vymenení a začínajú tokať.
Nezvyčajný úkaz - stačí jedna žena v ponorke a z grobiánov sa stanú okamžite slušní ľudia...

Milujem UPC..

Milujem UPC. Vždy koncom roka mi zaželajú Veselé Vianoce a šťastný Nový rok.
Zároveň mi oznámia, že sa im podarilo pre mňa získať nový zaujímavý program a z toho titulu mi zvyšujú poplatky.
Chcem ho? Nikoho to nezaujíma. Ako filmový maniak som zatúžil po programe HBO, ktorý je zriaďaný ako nadstavba k Rozšírenému súboru.. a tak platím, viac ako štyridsat programov, z ktorých aspoň polovicu nepozerám. Niektoré ma nezaujímajú, inde sú jazykové bariéry.
Nemohla by táto firma mať zoznam jednotlivých programov aj s cenníkom a zákazník by si vybral, čo chce???
Niekedy túžim vlastniť reštauráciu, do ktorej by prišlo celé vedenie UPC na podnikový večierok a ja by som im odmietol načapovať pivo, pokiaľ by si neobjednali všetko, čo máme na jedálnom lístku a čo vyprodukuje naša kuchyňa vrátane pomyjí...